Je nedeľa ráno a zvoní budík. Sú 4 hodiny. V hlave mi už opäť lietajú myšlienky. „Šibe ti? Si si istý? Naozaj chcem ísť? Ešte chvíľu, veď je vonku tma a zima“ Prevaľujem sa v posteli a čakám, či ma ešte niečo nakopne. Vypnem budík a v hlave cirkus, ktorý sa už stal takým mojim pravidlom. „Budem zase banovať, ak nepôjdem. Vždy si poviem po takom dni – som rád, že som šiel“.
Vyťahujem opať svoj ebike a som si takmer istý, že bez neho by to už nešlo. No ono to tak nie je. Bicykel sa mi stal akousi skutočnou školou, no mám radšej tie tiché vychádzky a momenty, keď prekvapím nejakú lesnú zver a toto je pre mňa moja alma mater.
Chladno mi je a v hlave mi stále doznieva otázka, či to bol naozaj najlepší nápad takto skoro vstávať. No ako sa obloha spoza stromov vyfarbuje do sýto modrej, pochybnosti sú preč. Strach necítim. Som spokojný a vnútorne vyrovnaný s vonkajšou realitou, no sledujem a načúvam, čo sa okolo mňa deje. Rešpekt mám veľký. Robotníci mi minule spomínali, že na hrbatej je medvedica. Potom tie tabuľky od polovníkov sú len tichým momentom, ktoré prehliadam. Pri potoku medvedia stopa a ďaľšia vyššie nad zastávkou. Cesta späť už pre mňa neexistuje. Som príliš hlboko v lese. Vlastne už ani nechcem ísť späť. Dúfam, že táto živá príroda o mne vie, že som tu, a že táto ranná tichá dohoda bude fungovať pre nás obojstranne – že ona bude rešpektovať mňa, rovnako ako ja rešpektujem ju.
Zrazu ani nie dva metre predo mnou preskočia cez cestu dvaja muflóni. Prejde ma mráz po chrbte, pochopiteľne, hoci to bol len zlomok sekundy. Upokojil som sa rýchlo. Svetlo je už dosť dobré na to, aby som ich videl kúsok ďalej v plnej kráse. Stíham aj východ slnka a bude stáť za to.
V diaľke začujem jeleňa. V tomto období je to nečakané, ale fascinujúcejšie. Slnko už pomaličky stúpa nad horizont a v tej chvíli, ako sa jeho lúče dotknú jemne šepkajúcich korún stromov, všetka zima a nepokoj z ranného výšlapu zo mňa opadne. Dokonca aj ten pocit úzkosti, ktorý ma sprevádzal tmavými zákrutami medzi hustými mladinami sa rozplynul v rannom opare. Už tu nie je. Zostal niekde tam za chrbtom a ja pokračujem ďalej.
Deň mi ubehol celkom rýchlo. Videl som ešte kopec zvery. Srny, muflóny, vysokú a teraz, keď sa vraciam späť k civilizácii cítim, že to stálo za to. Nie je to o adrenalíne, ani o nejakom víťazstve nad sebou. Je to o pokore. O tom, že som opäť raz dostal príležitosť byť na chvíľu svedkom toho, ako sa les prebúdza. Moje „tiché monštrum“ v hlave stíchlo. Nabral som za tento skvelý deň energiu, vyčistil som si myseľ a som pripravený na všetko, čo prinesie ten ďalší výjazd.
Nemám strach. Mám rešpekt. A to mi úplne stačí.
Pridaj komentár