Vstúpil som do revíru kráľa výšok
Niekedy netreba veľa slov. Stačí nastaviť skorší budík a vstať. Pobalím sa večer s tým, že ráno to bude o improvizácií. Budík zvoní a pripomína mi tu rutinu pracovného týždňa. Vonku ešte riadna tma a v hlave chaos. Chcem ísť, vnútorne sa trochu lámem, ale časť mňa aj protestuje. Zlenivel som, priznám sa. „Celý týždeň vstávam do práce a ani cez víkend sa nevyspím?“ Chvíľu mi to prišlo ako mrhanie časom. Ale bol som plný energie a vedel som, že banovať nebudem. Vždy si to hovorím a vždy sa mi to oplatí. Cieľ bol jasný, ale nevedel som, či ho splním. Bolo to vlastne celé o tom — nechať pľúca trochu zapáliť v kopcoch a pozrieť sa jari do očí.
Sadol som na bike a hneď od začiatku cítim vnútornú radosť. Opäť v lese, opäť ten vzduch. Vtáky spievali už pri úplnom šere a v spojení s tou celou zelenou krajinou to vo mne vyvolalo neskutočnú eufóriu. Čakal som ranný mráz, ale jar už prebrala žezlo. To teplo bolo ako odmena.
Odzačiatku som si dal riadne do tela a kopce mi nič nedarovali, ale to bol ten môj moment, kedy sa hlava vyčistila — aj keď som bojoval s gravitáciou aj vlastnou kondičkou. Plán bol síce iný — vnútorne som si vravel, že spravím toľko a toľko kilometrov. Nakoniec som bol rád za moje bežné zastavovanie sa kvôli fotkám. Spravil som ich opäť dosť a tak si hovorím, že týmto smerom dnes pôjdem.
Skúsil som opäť trasu, na ktorú som sa dlho chystal. Motal som sa starou zvážnicou, ktorou chodieval azda ešte dedko Janko Valach — lesník, ktorý týmto horám zasvätil celý svoj život. Zastavil som sa v zelenom raji a bolo to úplne iné ako na mojich bežných trasách. Viac divočiny, vysoké buky, popadané či vyvrátené stromy, vysoká tráva, skalky a pod nimi hlboká tichá dolina. Miesto, ktoré si tam žije úplne po svojom. A nebol som tam sám. Vstúpil som do orlieho ochranného pásma. Orly sú silno teritoriálne zvieratá a dal mi to celkom pocítiť. Lietal okolo, sadol na konár, znova vzlietol, znova krúžil — a vydával doslova štekot, podobný krkavcom, ale oveľa hlasnejší a mohutnejší. Chvíľu som ho pozoroval. Bohužiaľ sa mi ho nepodarilo odfotiť kvôli zhustenej flóre, ale ten obraz mi zostal. Je to nádherné, majestátne zviera. Nechcel som ho viac rušiť a pokračoval som vo svojej ceste lesnými cestičkami — nevedno kam. V hlave som bol v akomsi tranze. Žiadne povinnosti, žiadni ľudia, žiadna rutina mestského života.
Sýta zelená ma liečila. Ťahala mi oči, ako presvitala a vyrastala cez tú starú hnedú vrstvu lístia. Je to niečo ako kofeín. Do toho vtáčí chaos — žiadne jemné čvirikanie, ale poriadny hluk. Vtáky si išli bomby, akoby mali súťaž o to, kto prekričí prebúdzajúci les.
Domov som sa vrátil vnútorne absolútne nabitý. Baterka na sto percent. Je fascinujúce, ako dokáže pár hodín v kopcoch, pohľad na dravca a čerstvý vzduch vygumovať únavu z celého týždňa.
Jar prišla v plnej sile. A ak budem opäť hľadať dôvod, či ráno vstať skôr a vyraziť hore — toto je on. Pôjdem si po tú svoju dávku zelenej, kým je takáto svieža a poctivá. 🌿
Pridaj komentár