Svetlom v ruke krájam tmu, ktorá ešte patrí noci,
v nohách kopec, v hlave — nič, len ticho v plnej moci.
Tribeč ma nevíta krikom, on ma len nechá vstúpiť,
do chrámu, kde sa nedá nič predať, ani kúpiť.
Obloha sa oblieka do jantáru a prísľubov jari,
v tej krátkej trhline, kým sa noc s dňom starým svári.
Ak prídeš neskoro, nenájdeš nič, len bežný deň,
no ja som prišiel včas, zhliadnúť tento ranný tieň.
Drzá a mladá pastela svieti na do tých bukov,
svetlo ich zapáli zvnútra, bez hnevu a hlukov.
Miazga sa prebúdza, zem dýcha a vánok hreje,
v tomto lese sa život bez pýtania jednoducho deje.
Nie je to dátum v kalendári, čo nám jar zvestuje,
je to tento moment, čo mi v srdci svedka sformuje.
Stojím a dýcham, kým sa les v tichu modlí,
našiel som na tu to, čo ma zvnútra uzdraví, oslobodí…
ďaleko od sveta, kde sú ľudia podlí.
Pridaj komentár