Jarný východ slnka, alebo keď Tribeč dýcha novým svetlom
Dnešné ráno v tribečských lesoch nebol len obyčajným začiatkom dňa. Les sa mi rozhodol ukázať svoju najčistejšiu tvár — a ja som bol pri tom.
Išiel som opäť na ebikovom sedle. Okolo tma, ticho — to, ktoré ešte patrilo noci. Mesiac visel nízko nad horizontom, červený, takmer ťažký — ako keby sa aj on nechcel vzdať tejto hodiny. A niekde na opačnej strane prvé náznaky svitania. Jemné, takmer neviditeľné. Kto spí, to nezažije.
Obloha sa pomaly obliekala do jantárových farieb. Tieto odtiene nevydržia dlho — existujú len v tej krátkej trhline medzi nocou a dňom. Ak prídem neskoro, nenájdem nič, len bežné ráno. No dnes som prišiel včas.
Tiene stromov boli dlhé a mäkké, akoby sa les ešte zdráhal vzdať noci. Chladný závoj s každou minútou ustupoval. Áno, taká zmes doznievajúcej zimy a dravej jarnosti. Jar sa derie vpred bez opýtania, cielene a bez váhania — ticho, ale dnes neúprosne… A zver, akoby sa pod zem prepadla. A tak to tu chodí — príroda sa nepýta, ona sa skrátka deje.
Hore som zostal stáť. Za chrbtom som nechal mesto, hluk a všetky tie povinnosti, ktoré počkajú. Tu bolo len slabé presvitujúce ružové svetlo, tieto stromy a pocit, že som presne tam, kde mám byť. Tribeč má tú vlastnosť, že ma nevíta hlasno. Len ma nechá vstúpiť. A ak som dosť tichý, ukáže mi niečo — čo som ani nevedel, že hľadám.
Šlapal som hore s úsmevom. V nose štipľavý vánok, v nohách kopec, v hlave — nič. Len tá blaženosť, ktorú neviem pomenovať, ale poznám ju zakaždým, keď prídem sem.
A potom to prišlo. Pomaly, bez ohlásenia. Prvé lúče začali pretínať horizont spoza Sitna — dominanty Štiavnických vrchov. Svetlo zasiahlo koruny stromov — tá svetlá, takmer fluoreskujúca jarná zelená sa rozžiarila, ako keby ju niekto zapálil zvnútra. Ten moment trvá len chvíľu. A potom je preč, ako keby nikdy nebol.
Dnes mi ukázal jar. Tú prvú, čistú a ešte nesmelú.🌿
Tá farba je takmer neskutočná. Ešte to nie je sýta letná zeleň — mladá pastela, ktorá žiari na končekoch vetvičiek, akoby sa stromy práve obliekli do samotného svetla. Cítil som teplý vánok, ktorý sa jemne opieral o kôru starých bukov. Už to nie je mrazivý dych zimy, ale prísľub — nesie vôňu vlhkej zeme a prebúdzajúcej sa miazgy. Tá vôňa, ktorú neviem opísať nikomu, kto ju sám nevdýchol.
V tom zlatistom protisvetle vidím svet inak. Každý púčik a každé steblo trávy s kvapkou rosy sa stáva malým vesmírom. Jar na Tribeči pre mňa nie je dátum v kalendári — ale konkrétny moment, kedy sa tma mení na život.
Stojím. Dýcham. Les sa modlí a ja som pri tom. 🙂🌿
Pridaj komentár