Citát dnešného rána
„Niekedy ma vietor a zima nepustí do lesa preto, aby sme o ňom mohol premýšľať. Sedím v teple, kým vonku zúria živly a v mysli sa vraciam k nim – k mojim svedkom. Ku krásnym stromom. Stoja tam nehybne, hlboko aj široko zakorenené a učia nás niečo, čo sme my, ľudia v neustálom pohybe takmer zabudli: Umeniu ticha, skromnosti a trpezlivosti.“
Tichý obri a geometria, ktorú nevidíme.
Niekedy sa pýtam, kto sa na koho vlastne pozerá. Či ja na nich, alebo oni na mňa. Stoja tam roky. Desiatky, stovky rokov. Nikam sa neponáhľajú a vzbudzujú vo mne obrovský rešpekt. Ja sa stále niekam ženiem, riešim nezmysly v práci, naháňam čísla na displejoch, v tabuľkách… a oni? Oni len sú.
Fascinuje ma ich čistá geometria a dokonalá symetria. Keď sa pozriem na korunu starého duba, alebo smreka, vidím tú dokonalosť – matematický tanec konárov hľadajúcich svetlo. Každý odtieň zelenej, od jarnej smaragdovej až po hlbokú machovú, je dôkazom ich obrovskej životnej sily. Majú svoju dušu, ktorú prirodzene vpísali do svojich dokonalých tvarov. Sú to živé sochy, ktoré sa nikdy neponáhľajú a predsa vždy dorazia k slnku. Poriadok, ktorý nemá chybu. Tie tvary a tie línie… je to tvár histórie. Každý uzol na kmeni, každá prasklina v kôre svedčí o tom, čo všetko museli ustáť.
Sú to živé pamätníky a nie sú to žiadni samotári. Ja ako človek potrebujem elektrinu, káble, či Wi-Fi signál, aby som bol v spojení so svojimi blízkymi. Stromy to vedia milióny rokov bez toho, aby vydali jediný zvuk. My vidíme len kmene, ale pod zemou sú všetci prepojení. Jedna veľká rodina, ktorá o sebe vie. Sú spojení neviditeľnými vláknami, koreňovými systémami a podzemnými pulzujúcimi sieťami, cez ktoré si pomáhajú, varujú sa a delia o živiny. Sú obrovským vzorom súdržnosti pre celé ľudstvo.
Keď v lese položím ruku na kmeň, nepripájam sa len k jednému stromu, ale k celému spoločenstvu, ktoré drží pokope. Je to pripomienka, že hoci sa niekedy cítim sám a nepochopený, som súčasťou niečoho oveľa väčšieho. Stačí sa len dotknúť tej správnej kôry…
Rád sa ich dotýkam. Keď položím dlaň na drsnú kôru starého stromu, vnímam jeho obrovskú energiu a svoj vlastný upokojený tep. Je to pre mňa posvätný moment. Občas sa im prihováram, niekedy aj nahlas. Keby ma niekto videl, hneď si pomyslí, že som blázon, ale v lese mi je to jedno. Tam som to ja. Tam cítim to zelené upokojenie. Sú to tí najlepší poslucháči.
Keby tak mohli rozprávať… prednášali by a učili nás. Asi by nám nepovedali nič pekné o tom, ako žijeme my ľudia. Oni radšej mlčia a pozorujú. Sú to moji svedkovia. Zelení svedkovia. Pod mojími nohami, v hlbokej tme zeme, pulzuje sieť, ktorá nepozná tie moje mestské problémy.
Nabudúce, keď pôjdem okolo starého stromu, zastavím sa. Nepozriem sa na hodinky, ani na mobil. Dotknem sa ho a na chvíľu sa stanem jeho súčasťou. Možno v tom tichu začujem presne tú odpoveď, ktorú som hľadal v hluku tohto sveta.
Pridaj komentár