Už sú to tri týždne, čo som si naposledy vytiahol bicykel, alebo obul turistické topánky a cítil pod nohami ihličie. Tri týždne, čo som naposledy videl niečo väčšie, než je mestský asfalt a každodenný stres. Priznám sa – trochu sa strácam.
Niekedy sa stane, že cesta, po ktorej kráčam zrazu zmizne, ako les v hustej hmle. Nevidím značku a neviem, či idem správnym smerom… Aj keď mi to nikdy nevadilo, teraz mi nohy oťaželi.
Presne taký pocit mám teraz a to v mojom živote, pretože stojím pred novou etapou – po 15 rokoch slobody na živnosti sa vraciam do zamestnania. Bude to pre mňa nová „turistická trasa“, ktorú som dlho nešiel, a úprimne? Mám z nej strach. Bojím sa, či tá cesta nebude príliš úzka, skalnatá, možno trnistá, alebo či mi prinesie dosť obživy a či sa na nej niekde nezaseknem bez možnosti stúpať vyššie…. Priznám sa, mám aj pochybnosti o tom, či nestratím svoju slobodu. Pocit, akoby som vchádzal do hustej hmly, kde nevidím na ďalšiu značku. Ale hmla k horám patrí….
Zobudil som sa dnes o 3:33. V horách by to bol čas na čelovku a ranný výstup za východom slnka niekde na hrebeňové okno z medvedieho vrchu. Dnes to je pre mňa „duchovný budíček“. Niečo ako keby sami snažilo podvedomie povedať, že aj keď teraz nesedím na vrchole kopca, ale podpisujem niekde nejaké zmluvy, stále som to ja. Ten istý človek, ktorý miluje prírodu a teší sa na daľší výjazd do divočiny.
Možno teraz trochu „flákam“ blog, pretože hľadám novú motiváciu, ale uvedomujem si, že niekedy musím svedčiť aj o tom, aké je to byť v údoli, cítiť neistotu a hľadať silu na ďalší krok.
Musel som na chvíľu zastať, aby som znova chytil dych. Čoskoro sa znova ozvem – snáď už s jasnejším výhľadom a možno sa znova uvidíme niekde v lese. 🙂
