Prečo niekedy musíme vystúpiť nad vlastné mraky
„Stáli sme na tenkom okraji medzi svetom, ktorý poznáme a svetom, o ktorom snívame…
Pod našimi nohami sa rozprestieralo mliečne more – hustá, studená hmla, ktorá v doline uväznila hluk miest, rozhovory o peniazoch a šedú rutinu všedného dňa. Ale tu, o pár stovák metrov vyššie, bolo všetko inak. Tu sa hmla sklonila pred slnkom.“
Pozrel som sa na svoje deti. Stáli tam nepohnute, ticho hľadeli bez slov, akoby si aj tie malé duše uvedomovali prítomnosť okamihu. Ešte pred hodinou sme boli tam dole, v tom sychravom šere, kde sa človeku zdá, že slnko je len slabá spomienka na letné časy. Nevedel som, či to vyjde. Nevedel som, či splnim, čo som sľúbil. Stačilo však pár kilometrov stúpania, trochu odhodlania a viera, že nad tým sivým príkrovom existuje niečo viac.
Ten pohľad do ich očí, v ktorých sa odrážalo zlaté svetlo, bol pre mňa tou najväčšou odmenou. V tej chvíli neexistovali nejaké účty, obavy z budúcnosti a ani neistota v duši. Existoval len tento ostrov pokoja v tom oceáne mrakov.
S dôverou ich sledujem a som svedkom chvíle, ktorá ich možno naučí vidieť slnko aj vtedy, keď je zvyšok sveta v hmle. 🙂
Uvedomil som si, že táto inverzia nie je len nejaký prírodný úkaz, ale aj lekcia do života. Často sa totiž topíme v problémoch, ktoré sú ako tá hmla – husté, studené a nepriehľadné. Zabúdame, že stačí zmeniť perspektívu, urobiť pár krokov nahor a zrazu zistíme, že to, čo nás dusilo, je zrazu pod nami. Slnko neprestalo svietiť len preto, že sme ho z dola nevideli. Stále tam bolo, čakalo, kým k nemu vystúpime.
Viem, že moje myšlienky už nemôžu byť len tak rozlietané v hlave. Potrebujú miesto, kde sa môžem kedykoľvek vrátiť, aj keby tým miestom mal byť zatiaľ len tento blog a práve toto je tá chvíľa, keď som si uvedomil, že to ticho zelenej prírody a rodina sú tým, čo ma nabíja. 🙂
