Zelený svedok

Svedectvo o čase

Hovorí sa, že čas tečie ako voda, no ja som mal tento rok pocit, že som to ja, kto ním preteká. Rok 2025 pre mňa nebol o honbe za exotikou, peniazmi či hromadení vecí, ktoré majú zaplniť prázdne miesto v mojej duši. Bol skôr o zbieraní momentov, ktoré vo mne zostali visieť ako ranná hmla nad lesom. Bol to rok, v ktorom som sa učil byť svedkom nielen sveta okolo seba, ale aj krajiny vo svojom vnútri. Bol o umení zastaviť sa na miestach, ktoré som predtým len prehliadal, a objavovať v nich niečo nové. V sebe aj v ľuďoch okolo.

I. Miesta, na ktorých som stíchol

Tento rok som si zaobstaral e-bike a ten mi otvoril dvere, o ktorých som ani netušil, že sú zatvorené. Dostal som sa na miesta, kde som roky nebol, ale aj na také, ktoré som doteraz nepoznal, hoci som ich mal hneď pod nosom. Práve tam som prišiel na myšlienku zastaviť sa a vnímať detaily – vôňu lesa, krásu nekonečnej zelene, zvuky fascinujúcej prírody či hľadať život v každej jednej hmotnej veci. Našiel som zákutia, kde ticho nebolo prázdne, ale plné odpovedí. Či to bol hlavný hrebeň, zabudnuté zvážnice alebo tmavé doliny plné tajomstiev, všade som cítil silu prítomnosti. Najviac ma však zasiahli stromy. Nádherné, staré stromy, ktoré si píšu svoj vlastný príbeh už od čias, kedy bol tento kraj na úplne inej úrovni než dnes. Každé z týchto miest mi zobralo kus môjho starého, ubehaného ja a nahradilo ho niečím oveľa pravdivejším.

II. Noví ľudia a staré pravdy

Rok 2025 bol pre mňa aj o stretnutiach. Stretol som ľudí, ktorí mi boli zrkadlom. Niektorí mi v ňom ukázali moju láskavosť, iní zase moju netrpezlivosť. Učil som sa v týchto odrazoch vidieť pravdu o tom, kým naozaj som. Som vďačný za všetky tie rozhovory – za tie, ktoré trvali hodiny a šli do hĺbky, aj za tie krátke, ktoré vo mne zanechali len letmý, ale dôležitý pocit. Každý z týchto ľudí mi nevedomky podal kúsok skladačky, ktorú som si o sebe pomaličky skladal.

III. Fotografia ako dôkaz bytia

Moje fotky z tohto roku nie sú dokonalé. Niektoré majú šum, iné sú rozmazané, veľa som zoomoval a nie vždy som zachytil ten „aha moment“ presne tak, ako som ho vnímal. No pre mňa sú vzácne, pretože sú verné a moje. Nie sú to len obrázky v mobile, sú to dôkazy, že som tam v tej chvíli naozaj bol – nielen telom, ale aj duchom. Každý záber bol pre mňa pokusom zastaviť okamih a uchovať si kúsok toho svetla a emócie, ktorú som práve prežíval.

IV. Najväčší objav: Ja sám

Tú najdlhšiu cestu som tento rok nepodnikol autobusom, vlakom a už vôbec nie lietadlom. Bola to cesta k sebe samému. Zistil som, že moje hranice nie sú tam, kde mi ich kedysi nakreslili iní. Spoznal som svoje nové strachy, ktorým som sa musel pozrieť do očí, a objavil som aj novú silu. Tú, ktorá sa rodí v tichu zelene a vo vedomom rozhodnutí žiť inak. Dnes už v lese vnímam život iným spôsobom. Inak sa pozerám na ľudí, na vlastné emócie a pocity. Našiel som cestu späť k samému sebe a to je pre mňa ten najväčší dar tohto roka.

Tento rok ma naučil, že svedectvo nie je len o tom, čo vidím vonku, ale aj o tom, ako dovolím svojmu okoliu, aby ma zmenilo zvnútra. Stal som sa svedkom – tichým, vnímavým a áno, aj zeleným. Zeleným svedkom môjho života, ktorý je pre mňa nekonečne silný.

Na záver pridávam zopár mojich najkrajších fotiek z roka 2025. Nie sú tu preto, aby sa páčili, ale preto, že v každej z nich je kúsok môjho nového ja.